Listopad 2008

Červené

30. listopadu 2008 v 19:58 | CuRsYnKa

Čierne

30. listopadu 2008 v 19:52 | CuRsYnKa

Oranžové

30. listopadu 2008 v 19:46 | CuRsYnKa

Fialové

30. listopadu 2008 v 19:40 | CuRsYnKa

Žlté

30. listopadu 2008 v 19:27 | CuRsYnKa

Zelené

30. listopadu 2008 v 19:19 | CuRsYnKa

Modré

30. listopadu 2008 v 18:52 | CuRsYnKa

Na krídlach osudu

28. listopadu 2008 v 14:50 | Wewa |  Poézia


Velký žial v srdci mám,

pevne macka v dlani zvieram,
do smútku upadám...

Myslím na to, ako by som teraz držala teba,
len teba v náručí...
vždy keď som sa bála vravel si...
život ťa naučí.

Nikdy si na tvári výraz smutný nemal,
stále si sa usmieval,
tak prečo ti Boh úsmev vzal?

Teraz tam hore pod krídlami anjela
spíš a sníš...

Už nikdy sa nepozrem do tvojich očí
a nepoviem ti ľúbim ťa...
už nikdy nezoberieš moju ruku
a nepovieš chránim ťa.

Vždy si vravel že ja som tvoj osud
a ty si môj,
nezabudnem ako si pri prvom bozku
bol strašne nesvoj :)

Mali sme 6 a naša láska už vtedy vrela,
dával si mi čo som chcela,
skladali sme piesne a básne
o nás dvoch...
neuveritelne krásne.

Verím, že tam hore si
a že ma raz tvoje krídla za tebou odnesú...

26.11. 2008 Streda

26. listopadu 2008 v 19:33 | CuRsYnKa
Ahoj, ahoj!
No teda tento týždeň uteká ako voda...ale ani mi to neprekáža, najradšej by som už mala aspoň tie Vianoce a verím že vy tiež :P Konečne si odpočinúť od školy a od všetkého a od všetkých naookolo!
No bohužial musím tak ako vy vydržať, veď už sa to blíži :)
Už sa nemôžem dočkať...krásna Vianočná atmosféra, sedíme s rodinou pri stromčeku a u krbu a užívame si pekné chvíľe :) Vôňa stromčeku, škorice a medovníkov zahŕňa celý dom a nechýba ani vôňa pohody a odpočinku...
Dosť!Čo to tu melem?Zase snívam...mala by som sa už konečne zobudiť a žiť!Aj keď...zasa taká ľahká tá realita nie je.To ani zďaleka.No neva, šak neako to všetci musíme zvládnuť, aj keď snívať sa oplatí a u niektorých ľudí to je jediná krásna chvíľa...keď si môže krásne snívať o všetkom, čo chce a je rád, že sa chvíľku zastaví a má kľud.

No nič, čo vám powiem...
Tak žiadne novinky, zasa som sa pohádala s mamkou...zasa tá istá kapitola, stále sa nemôže zmieriť s tým, aká som...či čo.Stále by ma chcela posielať k nejakému psychológovi a myslí si, že je to riešenie, ale mýli sa...Dobre, dobre....má ma rada a má tiež pravdu, ale čo keď.Aj mne vadia niektoré jej manýre a nálady a čo zmôžem.Len poviem pravdu a už som drzá a zasa sa pohádame kvôli pichovine.
A čo...?Tak zato že brat je normálny neznamená, že ja musím byť jeho kópia.To určite nie, sme odlišné povahy...ehm...úúúúplne odlišné povahy a nebudem sa meniť.
NEBUDEM!!!Nechcem byť sobecká, ale prečo by som to mala robiť, keď to ja sama nechcem.Nepotrebujem zmenu!Vybrala som si takúto cestu k životu a je mi fuk či sa to niekomu páči, alebo nie!

Inak, akurát čítam jednu knihu od Barbary Samsonovej-Bláznivých 17.Asi ste to už počuli, možno ani nie.Ale je to podľa mňa dobrá kniha s veľmi dobrou myšlienkou.Sem tam mi upadne aj neaká tá slzička.Je to taký príbeh zo života a dosť krutý...Ale stojí zato si to prečítať :)

Tento svet nikdy nebude to, v čo som dúfal
A ak sem nepatrím, kto to uhádne?
Nikdy sám neopustím všetko, čo mám
Pocíť, že ešte nie je príliš neskoro
Nikdy nie je príliš neskoro

Vždy keď poviem
Bude to dobré
Stále ťa počujem hovoriť, že sa chceš zabiť
Teraz a stále skúšame byť živí
Možno to všetko vrátime, pretože ešte nie je príliš neskoro
Nikdy nie je príliš neskoro

Nikto nikdy toto neuvidí z našej strany
A ak je niečo zle, kto to uhádne?
A sám opúšťam všetko, čo mám
Pocíť, že ešte nie je príliš neskoro
Nikdy nie je príliš neskoro


Three Days Grace - Never Too Late


Súťaž o najdojatejšiu báseň

24. listopadu 2008 v 20:01 | CuRsYnKa
Čawellooo smradi moji krásny :)
Vyhlasujem ďalšiu (2.) súťaž o najdojatejšiu básničku na svete.
Proste stačí zložiť nejakú prekrásnu básničku, pri ktorej skáču slzy do očí a poslať mi ju na mail cursynka@azet.sk a hotovka :) No a samozrejme sa cení, ak k básni priradíte aj neaký fešný obrázok, ktorý bude sedieť s básňou...
Úpo šetky básne zverejním, aj tie naj hroznejšie :D
Tak šupiitooo, ideme na toooo :)))

24.11. 2008 Pondelok

24. listopadu 2008 v 19:48 | CuRsYnKa
Wooow, práve som zistila, že som totálný výmlet z chémie.Nechápem ako to šeci môžu vedeť a ja na úču vždy čumím, akoby namňa kecala po spanielsky.Kua, no nefa...newem na čo mi na hotelovke bude chémia...a neviem načo mi tam budú ostatné dr*nuté predmety :D Nepochopím.
Tha ale z matiky som tiež dobre vymletá, ale to viem aspoň vypočítať, za kolko dní sú Vianoce....moment, jo...presne za mesiac :D šikulka, čo? ....

No nič...kruto ma bolia pazúre, tož sem ,,nacvičovala" na gitare.Kua, nemám na to vôbec nervy, už aby som vedela zahrať aspoň to blbé Prší, prší...lebo to nemá obdoby...

Dnes mi v škole kvalitne za*ebávalo, ale to sa vsiakne :D
My krasotinky sme na teláku hrali akože prehadzovanú a no poviem vám, vyzeralo to ako komediálne divadlo, alebo skôr tragykomédia :D

Ale inak mám dnes riadny deň, ako tak nato čumím...sice tie nervy boli strašné.Ale všetko zlo ma obišlo, večer sa musím pomodliť, aby si Boh nemyslel, že naňho nemyslím, keď mi tak krásne pomáha :D hh...

Soooom totáááál absoluuutnee vyčerpaná, ale skoro chrápať nepojdem, to si vyhoďte z hlavy!!!
Ete mám dosť ,,roboty" a spanie má čas :D
No už budem končiť, lebo ako vravím...VEEľAA VEEľAA ROBOTY MáááM :D tak zdraawiiim.....šus!
Že chémia, ha....??!!Dobrý zájeb :D

Krasotinka

23. listopadu 2008 v 20:01 | CuRsYnKa
Tak toto prosím pekne som JA.Žiadny zázrak, ale jednoducho som to ja a je mi jedno čo si o mne kto myslí.Buzerovať sa môžem len ja sama, keď sa ráno vidím v zrkadle! :D
A čo...každý sme iný :)

KRáLOVNá PRíRODY :)
JA EšTE ZA EMO čIAS

Hello Kitty

23. listopadu 2008 v 19:05 | CuRsYnKa
AKO NAKRESLIť KITTY :)

Očká

23. listopadu 2008 v 18:03 | CuRsYnKa

23.11. 2008 Nedeľa

23. listopadu 2008 v 17:28 | CuRsYnKa
Hi friends :)
Včera ma zase tak trošku pochytila nuda, tak som vzala foťák a šla som za králičkami :) Ako som pozerala, nedávno prebiehala súťaž ,,Ukáž svoj blog" , aj keď už súťaž preč, napadlo ma nafotiť niečo na tú tému len tak.
Ako modelku som si vybrala Mufku a Nellku (mojich králičkov), ale Nellka sa stále vrtela a papierik mi skoro zožrala :D Muffka bola úžastná!Krásne mi pózovala a spolupracovala :)
Myslím že sa jej to páčilo a dúfam že som jej s tým nijako neobližovala.Je to hotová fotomodelka :D Nakoniec som vybrala jednu fotečku, ktorú vám aj ukážem...tu :)
Teda neviem ako sa vám páči, ale ja si myslím že na tú biedu sa aj celkom podarila.Trošku som ju poupravovala a hotovka je na svete :)

Na víkend u nás bola Anuška :) Moja naj friendica.Nie je ztadialto, tak tu boli na celý vík.
Dneska sme hrali Twistera :D No teda vám poviem, ete teraz sa nemôžem postaviť, ako ma všetko bolí.
No...KúPTE SI HRU TWISTER A NEMUSíTE CHODIť ANI NA JÓGU :D
Aujaaajs!!! :P

No nič, nemám vám čo povedať, tak končím.....majte sa.PA!
No a ete....aby som nezabudla, šupnem vám sem ete neaký obrázok...obrázok dňa :) Čo som dnes objavila a moc sa mi lúbi.
ZLATÉ, nie? :) Bye bye....

Colorky

23. listopadu 2008 v 16:50 | CuRsYnKa

Moji miláčikovia :)

22. listopadu 2008 v 22:00 | CuRsYnKa
Zbožnujem zvieratká a milujem tie, ktoré mám doma :) Kľudne by som chovala aj celú ZOO, len aby mali tie zvieratká domov.Ale bohužial je to nemožné :( Preto sa snažím dobre starať aspoň o tie, ktoré mám :) Tu sú:

Tákže, predstavujem vám môjho krásneho, milého a lakomého psíka (fenku) Elišku, hh :) Mám ju strašne rada, mám ju už od svojich 7 rokov (približne).Je strašne bláznivá, ale aspoň s ňou nie je nuda :D Nikdy by som ju nevimenila, aj keď ma často hnevá.No potom som na ňu zlá a ona to potom pochopí :) Je to super psík, ale mrzí ma že s ňou nemôžem tráviť viacej času a venovať sa jej :(
Ďalej vám predstavujem moje malé hlodavce Mufku a Nellku :) Mufka je staršia, je to mama Nellky.Keď som Muffku dostala, bola som z nej strašne happy.Mám ju moc moc moc rada, nehovorrím že Nellku nie, ale ona je taká zvláštna, hh.Nič v zlom :) Je dosť bojazlivá ale mám ju rada :)
Nellka
Mufka
Nellka
Mufka

Ďalej tu máme moje mačičky (nemám rada mačky, ale ich mám rada) :).Najstaršia je Andy a potom jej dve ,,dcéry" Alex a Jessy.Na začiatku boli tri, ale jedna zomrela, lebo bola moc maličká a udupali ju :(
Jessy
Alex
Alex
Alex a Jessy :)
zase obidve, ete keď boli maličké :)
Alex
Alex a Jessy
zase ako malinké, už vtedy sa mali hrozne rady :)
to boli ete všetky, pamätám si ako malinkú odstrkovali a ona sa snažila a stále sa k nim túlila, až nakoniec zomrela :(
malinké aj s maminkou Andy :)

Veľké zoznamovačky :D Alias, keď vypustím zvieratká, no až na psa.To by dopadlo :D
Nellka a Alex, ako si rozumia :D
Mufka a Alex, tá musí každého preskúmať :D
Mufka, Nellka a v pozadí Jessy :)
Mufka a Jessy
Nellka a Alex
jak závidí :D
hlavne nenápadne :D :)

Smutný príbeh o psíkovi (Jim Willis)

22. listopadu 2008 v 19:02 | CuRsYnKa |  Sloboda zvierat
Keď som bola šteniatko, zabávala som ťa svojím šantením a rozosmievala som ťa. Nazýval si ma
svojím dieťaťom a napriek mnohým rozkúsaným topánkam a niekoľkým "zavraždeným" vankúšom som sa stala tvojím najlepším priateľom. Vždy, keď som bola zlá, pokýval si nado mnou prstom a spýtal si sa: "Ako si mohla?!" - ale nakoniec si mi vždy odpustil, zvalil si ma na chrbát a poškrabkal na bruchu. Moja výchova k čistotnosti trvala trochu dlhšie, než si predpokladal, lebo si bol hrozne zaneprázdnený, ale spolu sme to zvládli.

Pamätám si tie noci, keď som bola pritúlená v posteli k tebe, načúvajúc tvojim tajomstvám a snom a verila som, že život proste nemôže byť lepší. Chodili sme na dlhé prechádzky, behali sme v parku, jazdili v aute, zastavili sa na zmrzlinu (mne si dal len kornútok, lebo vraj zmrzlina nie je dobrá pre psov) a driemala som na slnku, keď som čakala na tvoj príchod domov na sklonku dňa. Postupne si začal tráviť viac času v práci a na svojej kariére a viac času si venoval hľadaniu ľudského partnera. Čakávala som na teba trpezlivo, utešovala ťa, keď si mal zlomené srdce a bol si sklamaný, nikdy som ti nevyčítala zlé rozhodnutia, vždy som nadšene vítala tvoj príchod domov a tešila som sa s tebou, keď si sa zamiloval. Ona, teraz tvoja žena, nie je "psíčkar" - ale aj tak som ju privítala v našom dome, snažila som jej prejaviť svoju náklonnosť a poslúchala som ju. Bola som šťastná, pretože ty si bol šťastný. Potom prišli bábätká a ja som bola vzrušená spolu s tebou. Fascinovala ma ich ružovosť, ich vôňa a tiež som sa chcela o ne starať. Ale ty a ona ste sa obávali, že by som im mohla ublížiť a ja som trávila väčšinu času vyvretá v inej izbe alebo v klietke. Och, ako som ich chcela ľúbiť, ale stala som sa "zajatcom lásky". Ako vyrastali, stala som sa ich kamarátkou. Vešali sa na moju srsť a ťahali sa za ňu hore na svoje vratké nožičky, pchali mi prstíky do očí, skúmali moje uši a dávali mi pusinky na nos. Milovala som to všetko okolo nich a ich dotyk - pretože tvoj dotyk bol teraz taký zriedkavý - a keby bolo treba, bránila by som ich vlastným životom. Vkrádala som sa do ich postelí a načúvala ich trápeniam a tajným snom a spolu sme čakali na zvuk tvojho auta na prístupovej ceste. Bývali časy, že keď sa ťa iní spýtali, či máš psa, ty si vytiahol z peňaženky moju fotku a rozprával si im o mne príbehy. V posledných rokoch už len povieš "áno" a zmeníš tému. Už nie som "tvoj pes", ale "iba pes" a rozčuľujú ťa všetky výdavky na mňa. Teraz máš veľkú pracovnú príležitosť v inom meste a ty a oni sa budete sťahovať do bytu, kde nie je dovolené držať zvieratá. Urobil si správne rozhodnutie pre svoju rodinu, ale boli časy, keď ja som bola tvoja jediná rodina. Bola som vzrušená z cesty autom, kým sme neprišli k zvieraciemu útulku. Bolo tam cítiť psy a mačky, strach a beznádej. Vyplnil si papiere a povedal: "Viem, že jej nájdete dobrý domov." Pokrčili ramenom a venovali ti bolestný pohľad. Poznali reálnosť umiestnenia psa v strednom veku, aj keď je s "papiermi". Musel si vyprostiť prsty tvojho syna z mojho obojku, keď kričal "Nie, tatko! Prosím, nenechaj ich zobrať môjho psa!" A ja som mala o neho starosť; a akú lekciu si mu to práve dal o priateľstve a vernosti, o láske a zodpovednosti a o úcte k celému životu? Rozlúčil si sa mnou tľapnutím po hlave, vyhol si sa môjmu pohľadu a zdvorilo si odmietol zobrať si môj obojok a vodítko. Ponáhľal si sa, lebo si mal nejaký termín... a teraz mám jeden aj ja. Keď si odišiel, tie dve milé panie povedali, že si pravdepodobne o všetkom vedel niekoľko mesiacov dopredu a neurobil si žiadny pokus nájsť mi nový domov. Potriasli hlavou a povedali "Ako to mohol?" Venujú nám tu v útulku toľko pozornosti, koľko im to ich nabitý rozvrh dovolí. Kŕmia nás, samozrejme, ale moja chuť k jedlu sa stratila už pred mnohými dňami. Najprv som vyskočila a ponáhľala sa ku vchodu vždy, keď niekto prechádzal okolo môjho kotca, dúfajúc, že si to ty - že si zmenil názor - že to celé bol len zlý sen... alebo som dúfala, že to bude aspoň niekto, kto sa o mňa zaujíma, niekto, kto ma zachráni. Keď som si uvedomila, že nemôžem súperiť o upútanie pozornosti so šantením šťastných šteniat, neuvedomujúcich si svoj osud, ustúpila som do najvzdialenejšieho kúta a čakala som. Začula som jej kroky, keď pre mňa prišla na konci jedného dňa a kráčala som za ňou pozdĺž uličky do oddelenej miestnosti. Veľmi tichá miestnosť. Dala ma na stôl, poškrabkala za uchom a povedala mi, aby som sa nebála. Srdce mi búšilo v predtuche toho, čo príde, ale miešal sa v tom aj pocit úľavy. Zajatec lásky odišiel v priebehu dní. Ako to už mám v povahe, viac som sa starostila o ňu. Bremeno, ktoré nosí, ju hrozne ťaží, a ja to viem rovnako, ako som rozoznala každú tvoju náladu. Jemne mi stiahla prednú nohu a slza stiekla dolu jej lícom. Oblizla som jej ruku rovnako, ako som teba zvykla utešovať pred mnohými rokmi. Odborne vsunula ihlu do mojej žily. Zacítila som pichnutie a studenú tekutinu prúdiacu do môjho tela, ospalo som si ľahla, pozrela som sa do jej milých očí a zamrmlala som "Ako si mohol?" Možno pretože rozumela mojej psej reči, povedala: "Je mi to tak ľúto." Potľapkala ma a náhlivo vysvetľovala, že je to jej práca zabezpečiť, že pôjdem na lepšie miesto, kde ma nebudú ignorovať, týrať ani zanedbávať, a kde sa nebudem musieť brániť - miesto plné lásky a svetla, tak odlišné od tohto miesta na Zemi. A s posledným zvyškom mojej energie som sa ju snažila presvedčiť zavrtením môjho chvosta, že moje "Ako si mohol?" nebolo myslené na ňu. Bolo to určené tebe, môj milovaný pane, na teba som myslela. Budem na teba myslieť a čakať navždy. Kiež by ti každý v tvojom živote preukázal takú vernosť. Koniec. Poznámka autora: Ak vám článok "Ako si mohol" vohnal slzy do očí tak ako mne, keď som ho písal, je to preto, lebo je to príbeh zložený z osudov miliónov zvierat, ktoré umierajú každý rok v útulkoch. Vítaná je snaha všetkých, čo by chceli článok ďalej šíriť pre nekomerčné účely, pokiaľ pripisujú poznámku s autorským právom. Prosím, použite ho na vzdelanie ľudí na svojich stránkach, časopisoch, na informačných tabuliach útulkov a vetrinárnych ošetrovní. Privítam zaslanie kópií časopisov, ktoré vytlačia "Ako si mohol?" na hore uvedenú adresu. Dajte verejnosti vedieť, že rozhodnutie pridať do rodiny zviera je dôležité rozhodnutie do života, že zvieratá si zaslúžia našu lásku a citlivú starostlivosť, ža nájdenie vhodného náhradného domova je vašou zodpovednosťou, že spolky na ochranu zvierat vám môžu dať dobrú radu a že každý život je cenný. Prosím, pridajte svoje úsilie k zastaveniu zabíjania, a podporte kampaň za sterilizáciu v prevencii množenia nechcených zvierat. Ďakujem, Jim Willis Copyright 2001 J. Willis (překlad Ing. Lotta Blaškovičová)


Psy sú používané ako návnady pre žralokov

22. listopadu 2008 v 18:59 | CuRsYnKa |  Sloboda zvierat
Je to neuveriteľné.To, čo ľudia dokážu urobiť.Nikdy by som si ani nepomyslela, že také niečo môže byť.Ale už to viem a je mi do plaču.Je to strašné.
Daj si prosím tento článok na svoj blog a pomôž TU!!!

Príbeh psíka

22. listopadu 2008 v 18:54 | CuRsYnKa |  Sloboda zvierat
Nepamatuji si toho moc o místě, kde jsem se narodil. Bylo to stísněné a tmavé místo a lidé si s námi nikdy nechodili hrát. Pamatuji si maminku a její měkkou srst, ale byla často nemocná a velmi hubená. Měla jen velmi málo mléka pro mě a mé bratříčky a sestřičky. Pamatuji si, že mnozí z nich umřeli a velmi mi chyběli.

Pamatuji si na den, kdy mě vzali od maminky. Byl jsem velice smutný a vystrašený. Moje mléčné zoubky sotva vyrostly a opravdu jsem měl být ještě u maminky, ale ona byla taková nemocná a lidé stále mluvili o tom, že chtějí peníze a jde jim na nervy ten nepořádek, který já a moje sestra děláme. Tak nás dali do klece a vzali na neznámé místo. Pouze nás dva. Choulili jsme se k sobě a byli jsme tak vystrašení. Stále nás nikdo nepřišel pohladit. Tolik nových věcí, zvuků a pachů. Jsme v obchodě, kde je tolik různých zvířat. Některá piští, jiná mňoukají, další pípají. Moje sestřička a já jsme natlačení v malé kleci. Slyším i jiná štěňátka. Vidím lidi, kteří se na mne koukají, líbí se mi ,,malí lidé"- děti, vypadají tak mile a směšně, jakoby si chtěli se mnou hrát. Celý den zůstáváme v malé kleci; někdy protivní lidé bouchnou do naší klece a vylekají nás. Často nás vyndávají ven, aby nás ukázali lidem. Někteří jsou jemní, jiní nám způsobují bolest; vždy slyšíme: ,,Ach, jací jsou rozkošní, chtěl bych jedno domů, ale nikdy si nás nikdo nevezme.


Moje sestřička minulou noc zemřela, když byla v obchodě tma. Položil jsem si hlavu na její jemný kožíšek a cítil jsem, jak život uniká z jejího malého hubeného tělíčka. Slyšel jsem je mluvit, že byla nemocná a že by mne měli prodat za sníženou cenu, abych co nejdříve opustil obchod. Myslím, že moje slabé zavytí bylo jediným projevem smutku nad mojí sestřičkou, neboť její tělíčko ráno vzali ven z klece a nevím jak s ním naložili.


Dnes přišla jedna rodina a koupila si mne! Och, šťastný den! Je to milá rodina. Opravdu, opravdu mě chtějí! Koupili mi misku a krmivo a malé děvčátko mne drží tak něžně v náručí. Mám ji tak rád! Mamka a taťka říkali, že jsem milé a krásné štěně! Dostal jsem jméno Anděl, neboli Andílek. Rád olizuji mé nové lidi. Rodina se o mne výborně stará, mají mne rádi a jsou něžní a milí. Jemně mne učí, co je správné a co ne, dávají mi dobré jídlo a moře lásky. Chci se jenom zavděčit těmto úžasným lidem. Mám velmi rád malé děvčátko a rád si s ním hraji a honím.


Dnes jsem byl u veterináře. Bylo to zvláštní místo a já jsem se bál. Dostal jsem nějaké injekce, ale moje nejlepší kamarádka, malé děvčátko, mne jemně držela a povídala, že to bude v pořádku. Tak jsem se uklidnil. Veterinář musel říkat něco smutného mé milované rodině, protože vypadali strašně smutní. Zaslechl jsem něco jako ,,silná dysplazie kloubů" a něco o mém srdci. Zaslechl jsem veterináře zašeptat něco o rádoby chovatelích a že moji rodiče určitě nebyli testovaní. Nevím, co to všechno znamená, ale bolí mne vidět moji rodinu takovou smutnou. Ale stále mne milují a já je mám také stále velice rád.


Už je mi 6 měsíců. Ve věku, kdy jsou jiná štěňátka silná a bláznivá, mne hrozně bolí jenom se pohnout. Bolest nikdy nepřestává. Bolí mne běhat a hrát si s mým milovaným děvčátkem a těžko se mi dýchá. Snažím se ze všech sil být silným štěňátkem, jakým bych měl být, ale je to těžké! Láme mi to srdce, když vidím děvčátko takové smutné a když slyším mamku a taťku říkat, že ,,asi už nastal ten čas". Několikrát jsem byl na tom místě u veterináře a zprávy nikdy nebyly dobré. Vždy mluví o ,,dědičných problémech".


Já přeci chci jen cítit teplé sluneční paprsky, hrát si a tulit se k mojí rodině. Minulá noc byla nejhorší. Bolest byla mou stálou společnicí. Teď už mne bolí i se postavit a napít se. Chci se postavit, ale můžu už jen kňučet bolestí.


Vzali mne naposledy do auta. Všichni jsou takoví smutní a já nevím proč. Byl jsem zlý? Snažil jsem se být hodný a mít všechny rád. Co jsem udělal špatně? Och, jen kdyby ta bolest pominula! Kdybych jen mohl usušit slzy mého děvčátka! Vystrčím jazyk, abych jí olíznul ruku, ale můžu jen zakňučet bolestí.


Stůl u veterináře je takový studený. Tak hodně se bojím. Všichni lidé mne objímají a hladí. Pláčí do mého kožíšku. Cítím jejich lásku a smutek. Podařilo se mi jemně oblíznout jejich ruce. Ani veterinář nevypadá dneska tak přísně. Je jemný a cítím jakousi úlevu. Děvčátko mne drží jemně a já jí děkuji za všechnu lásku, co mi dala. Cítím jemné píchnutí v přední tlapce. Bolest začíná ustupovat. Cítím, jak na mne jde klid. Teď můžu něžně olízat její ruku. Začínám vidět sny: vidím přicházet mojí maminku a mé bratříčky a sestřičky na vzdáleném zeleném místě. Říkají, že tam není bolest, jen pokoj a štěstí. Dávám mé rodině sbohem jediným způsobem, který znám - slabým zavrtěním ocásku. Doufal jsem, že s nimi strávím hodně, hodně měsíců, ale nebylo mi to souzeno. ,,Víte", povídal veterinář, ,,štěňata v pet-shopech nepochází od etických chovatelů". Bolest teď ustává a já vím, že přejde mnoho let, než uvidím svou milovanou rodinu znovu.


Kdyby se to jenom všechno událo jinak.

Tenhle příběh koluje po internetu, dejte si ho taky na svůj blog ať už se tohle nikdy nestane! Prosím...!!! Vám přece taky musí být líto toho štěňátka, ne?!